Ara škrabošková
Jediný druh papagája na svete, ktorý je oficiálne vyhlásený za vyhubený, posledné desiatky exemplárov žijú len v zajatí. Je to stredný druh ary, dorastá do dĺžky 56 cm a hmotnosti 360 gramov. V porovnaní s inými ares nie je príliš pestrofarebný, je nenápadne šedo-modrý. V prírode žil v malej oblasti vo východnej Brazílii, kde bol posledný exemplár videný v roku 2000. V tom čase tu prežil iba jeden samec, ktorý vytvoril pár so samicou marakany. Pred jeho zmiznutím mali byť masky chované v zajatí vypustené do voľnej prírody, ale so stratou posledného divokého jedinca bol tento projekt zastavený.
Ara zelená
Menej známe sú veľké druhy ár, ktoré možno zamieňať so známejšími, ale stále o niečo menšími vojenskými. Oblasť nahej tváre zelenej ary je doplnená radmi čierneho peria - keď je rozrušená, oblasť tváre sa zmení na červenú. Dorastá do dĺžky 85 cm a hmotnosti do 1,5 kg. Žije v relatívne malej oblasti Strednej Ameriky medzi Nikaraguou, Kolumbiou a Ekvádorom. Populácia vo voľnej prírode sa odhaduje na menej ako 10 000 jedincov, no ich počet klesá. Preto bola zaradená do prílohy I k Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES). V krajinách, ktoré sa pripojili k dohovoru CITES, podlieha každý exemplár povinnej registrácii.
Ara hyacintová
Najväčšia z ár, a zároveň najväčší papagáj na svete. Dosahuje dĺžku až jeden meter a hmotnosť 1,3 kg. Vo voľnej prírode žije hlavne v strednej a juhozápadnej Brazílii, východnej Bolívii a severovýchodnom Paraguaji. Divoká populácia sa odhaduje na 5 až 10 000 jedincov, no má pomerne klesajúcu tendenciu. Z dôvodu častého odchytu a hniezdenia pašerákmi bol tento druh zaradený do prílohy I k Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES) ako vysoko ohrozený. V krajinách, ktoré sa pripojili k dohovoru CITES, podlieha každý exemplár povinnej registrácii.
Alexander réunionský
Najvzácnejší zo živých druhov alexandrov, ktorý bol na pokraji vyhynutia na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Bolo to spôsobené najmä nepôvodnými druhmi predátorov - makaky a potkany - ktoré prišli na ostrov Maurícius. Samce majú červenú hornú čeľusť zobáku, samice čierne. Dúhovka je žltá, noha je sivá. Dorastá do dĺžky 36 cm a hmotnosti do 120 g. Vo voľnej prírode sa vyskytuje výlučne na Mauríciu, je to endemický druh. Na konci minulého storočia začala rýchlo klesať, kritická situácia nastala okolo roku 1990, keď vo voľnej prírode zostali iba tri posledné páry. Intenzívna ochrana a podporný chov v zajatí postupne viedli k jeho opätovnému rozšíreniu, takže na prelome rokov 2011 a 2012 medzinárodná organizácia BirdLife International odhadla počet svojej divokej populácie na 580 jedincov, z toho Bolo tam 300 až 350 sexuálne zrelých vtákov. Ako jediný zástupca alexandrov je uvedený v prvej prílohe medzinárodného dohovoru CITES, takže je zakázané s ním obchodovať.
Kakariki horský
Najvzácnejší zo živých druhov kakarik, ktorý bol predtým považovaný za poddruh oveľa bežnejšieho kakariki žltočeného. Je väčšinou zelený, svetlejší na spodnej časti tela, koruna je zlatožltá, vonkajšie vlajky letiek sú fialovo-modré. Zobák je bledo modro-šedý, špička tmavošedá, oko tmavo červené, noha sivohnedá. Dorastá do dĺžky 23 cm a hmotnosti do 95 g. Vo voľnej prírode sa pôvodne nachádzal v troch horských údoliach na južnom ostrove Nového Zélandu, ktoré obývali veľmi malé populácie týchto papagájov. Ich počet začal rýchlo klesať, najmä v dôsledku zavedenia potkanov a na prelome 20. a 21. storočia. bol kriticky ohrozený. Preto bol v rámci záchranného programu umelo vysadený na niekoľkých menších ostrovoch, ako je ostrov Maud, ktorý bol predtým "očistený" od všetkých predátorov. Medzinárodná organizácia BirdLife International predpokladá, že svetová populácia horských kakariki má medzi 50 a 249 sexuálne zrelými vtákmi, takže bola kriticky kategorizovaná v Červenej knihe IUCN ohrozené.